Kto vie čo je mastektómia, nech zdvihne ruku

Autor: Peter Lacina | 30.11.2020 o 22:59 | (upravené 1.12.2020 o 12:19) Karma článku: 8,07 | Prečítané:  1528x

Spýtal som sa to jednej vysokoškoláčky, či pozná tento medicínsky pojem. Odpoveď bola záporná. Teraz neviem, či je to dobre, alebo zle...

Ok, aby som bol korektný, táto mladá slečna nepoznala spomenutý pojem, cudzie slovo. Čo je to amputácia prsníka, že je to drastická, no často jediná metóda zachraňujúca životy onkologických pacientiek samozrejme vedela.

Ja som bol s týmto problémom pred pár dňami konfrontovaný osobne, priamo, bez príkras a bez varovania. Samozrejme, logicky nešlo o moju diagnózu. Kontaktovala ma žena, ktorej osud nadelil niesť už do konca života tento kríž.

Oslovili ju moje fotografie. Ak čítate môj sporadický blog, tak viete čomu sa ako fotograf venujem a preto som bol prekvapený, keď som si prečítal jej správu s otázkou, či skôr prosbou o nafotenie jej osobnej výpovede. Neprikrášlenej, priamej, určite šokujúcej, no určite rovnako tak potrebnej. Výpovede o stave ženského tela po vojne, no zároveň ako som neskôr pochopil, hlavne výpovede o stave ženskej duše, ktorá túto vojnu už vyhrala...

Nafotenie výpovede tak potrebnej v tejto čudnej dobe. Dobe, ktorá velebí plytkú falošnú krásu, valiacu sa na nás zo všetkých strán, zo všetkých displejov, monitorov, obrazoviek, stránok časopisov, filmového plátna... Falošné pozlátko na 5 minút. Rýchlo ťuknúť páčik, cmučík a klik na nové pozlátko...

Ako sa asi cíti v takejto spoločnosti, ktorá filtruje všedné „škaredosti“ života, žena ktorá podstúpila jednostrannú mastektómiu, absolvovala celú tú zničujúcu liečbu, aby v nádeji, že to svinstvo porazila, sa po čase dozvedela, že je to späť a že musí obetovať aj druhý prsník. A špirála hrôzy sa opäť roztočila a zavrtávala stále hlbšie do tela aj duše ženy...

Čo ma presvedčilo aby som na jej prosbu prikývol, bola tá nesmierna vnútorná sila a absolútne presvedčenie o sebe samej, že to zvládne. Opäť a definítívne. Lebo viac prsníkov už predsa nemá. Obetovala všetko, v tejto zákopovej vojne s odporným nepriateľom... A ani ja už nepochybujem... Ona tú vojnu jednoducho vyhrá...

Myslím, že som sa minulý piatok trochu zmenil. Vôbec nie pre to šokujúce fyzično, ktoré som videl, ale práve pre tú vnútornú silu, vôľu, presvedčenie žiť svoj život podľa seba, plnohodnotne... Tu sa jednoducho musíte pýtať samého seba... WTF! Aké ja mám vlastne problémy...?!?!

Dovolím si odcitovať časť z našej komunikácie, aby ste trošku nazreli do duše Johanky z Arku, ktorá v mene víťazstva neváhala obetovať svoje prsia...

No, dnes som bola na ožiaroch v Komárne. nakreslili mi terče na telo - krížiky čiernou centrofixkou, ktoré mi bude musieť niekto stále premaľovávať. Od budúceho utorka každý deň 25x mi do nich vpália dávku ožiarov. Dali mi papierik s krémikmi, z ktorých si môžem vybrať v lekárni niektorý, aby som si upokojovala spálenú kožu. Žiaľ, mám veľmi tenkú kožu na bývalom prsníku, tak mi tam budú musieť dávať takú čiernu vec, takú taštičku, aby mi nepopraskala koža... no. Tak ideme do finále. Keď som to rátala, vychádza to ešte na 1. týždeň januárový a potom zase chémie... Do jari to vydržím a potom fénix vstane z popola. Budem dochádzať z Kvetoslavova vlakom, je to skoro dve hodiny, ale blízko stanice. Alebo z Ohaja by som to mala za hodinu, ale z Ohaja autom na stanicu do Šurian, odstaviť dakde auto, prestupovať zo Šurian do Zámkov, zo Zámkov do Komárna a nazad. Tak uvidím, aj tak sa dá, aj tak. Škoda, že nie je krajšie počasie, robila by som si tam výlety...

A ešte reakcia, keď sa prvý krát uvidela na fotkách:

No... Sú naozaj zaujímavé. Každá žena sa vidí kriticky. Je ťažké sa na seba takto pozerať a nevnímať tú škaredosť. Ale skúšam to, veď inak by som nemohla prísť s týmto nápadom. Tak oceniť hodnotu takýchto fotiek musia iba druhí, nezainteresovaní. Kľudne môžeš byť podpísaný pod tými fotkami, aj ich použiť niekde, pokiaľ tam neuvedieš moje meno a nebudú použité k erotickým účelom. Ak pomôžu so sebavedomím ďalším ženám, ktoré majú rovnaký fyzický problém ako ja, budem rada. Možno si vďaka takýmto fotkám budú môcť pozrieť, ako budú vyzerať po amputácii, možno niektoré uvidia, že nie sú s tým samé, možno niektoré pochopia, že iní sú aj horšie na tom, ako ony... Nechám to v tvojich rukách. Ďakujem, že si ma vedel takto odfotiť.

Čo dodať... Z vyčerpávajúceho dochádzania na ožarovanie si urobiť “výlety“...

Pripravte sa na to, že uvidíte pravdu. Nahú pravdu bez pozlátka... No rád by som upozornil na poslednú fotku v džínsoch, obaja sme sa zhodli, že je najlepšia. Ja som jej napísal, že je najkrajšia (napriek tej priamočiarosti, alebo práve preto). Je to fotka tej víťazky, ktorá sa už dávno pozerá dopredu, do budúcnosti...

A ešte nesmiem zabudnúť na poďakovanie ateliéru FotoZolo, ktorý nám poskytol priestory, profesionálny a ľudský prístup. Ďakujeme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?